Bezák: Som disidentom na periférii. Z arcibiskupa sa preto stáva učiteľ

 DennikN.sk 

 

Kauzu Róberta Bezáka vo Vatikáne otvoria, až keď bude mať 107 rokov. Hrozivá správa mu paradoxne pomohla vyriešiť životnú situáciu. V rozhovore hovorí aj o tom, prečo bude vyučovať na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave.

 

Od septembra začínate učiť na bratislavskom gymnáziu. Prečo ste sa tak rozhodli?

Pretože čas, ktorý bol na riešenie a vysvetlenie kauzy arcibiskupa Bezáka, sa už naplnil. Keďže som dospel k presvedčeniu, že už sa riešiť nebude a bude ukončená, musím ísť aj ja o kúsok ďalej a nájsť spôsob, ako žiť svoj život.

Ako to myslíte, že sa už riešiť nebude?

V cirkvi sa mnoho vecí nepovie jasne, všeličo sa zahmlieva. Od môjho priateľa viem, že koncom februára mali vo Vatikáne stretnutie kardináli – to sú ako ministri vo vláde – a dotkli sa aj môjho príbehu. Navrhli, že ho treba uzavrieť pod nejakú pečať na 50 rokov. A aj to schválili. Nič sa s tým na dlhé roky nebude robiť. Mám 57 rokov, teda sa to z trezora otvorí, keď budem mať 107 rokov.

Ako ste prijali túto správu?

Bola pre mňa hrozivá. Je to absolútne doživotie. Nemôžem počítať s tým, že pokiaľ budem živý, tak sa niekto bude mojím príbehom zaoberať. Tobôž, keď ten jediný, kto sa ním zaoberal, kardinál Vlk, zomrel. Zároveň ma to vlastne povzbudilo k rozhodnutiu, na čo vlastne chcem čakať. Nie je vôbec pravda, že mi boli ponúknuté rôzne miesta. Všetko je to vzhľadom na túto realitu len púšťanie akéhosi dymu. Nie ja odmietam ponuky, ale pravda je, že žiadna ponuka z cirkvi ani nemôže byť. Veď ak som nebol dobrý pre Trnavu, tak som dobrý pre iné miesto? To je až trápne.

Ostáva vám teda len možnosť slúžiť omše súkromne?

Ako som sa to dozvedel, pochopil som, že to je cesta, ktorá by mi umožnila existovať ako kňazovi a biskupovi. Stačí to však k životu, aby človek žil svoje povolanie len súkromne? Pre mňa to nie je riešením. Kňaz sa nestáva biskupom preto, aby si to uchoval sám pre seba. To ako keby sa doktor mohol tešiť zo svojho titulu len doma, no nikoho nesmel liečiť. Ale pravda je aj taká, že som o ten mandát ani nežiadal. Necítim potrebu urobiť ten druhý krok, že hocičo sa stalo a ostalo to nedoriešené, ja sa budem tváriť, že ma to už nezaujíma, lebo za každú cenu chcem slúžiť svätú omšu pred ľuďmi. To sa nedá.

bezal N

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Prišli teda civilné ponuky na prácu. Mali ste z čoho vyberať?

Ponuky boli naozaj rôzne. Mohol som byť napríklad aj prednášajúcim, robiť niečo na spôsob koučingu pre firmy. Ponuka tejto školy, aby som nastúpil ako učiteľ náboženstva a etiky, mi pripadala ako najvhodnejšia. Situácia dospela k tomu, aby som sa pokúsil začať pre mňa zásadnú, novú etapu v mojom živote.

Aká bola reakcia študentov?

Zatiaľ len pozerajú, že kto by som tak asi mohol byť. Nie som medzi mladými až taký známy. Môj príbeh je starý päť rokov, čiže mnohí z nich si to v tom čase isto nevšímali, tým skôr, že sa to dialo v cirkvi. Som teda taký nováčik. A to je dobré, lebo by som bol rád, keby som sem neprišiel ako nejaký exotický arcibiskup z Trnavy, ale ako človek, ktorý im hádam bude mať čo povedať.

Z kňaza, ktorý dosiahol na arcibiskupský úrad, sa stáva učiteľ. Vnímate to ako pád?

Našťastie som si nebudoval kariéru tak, že mi patrí stať sa z kňaza biskupom a arcibiskupom. Bral som to ako dar, že môžem robiť niečo, čo sa na nižšej úrovni nedá. Mal som možnosť študovať v zahraničí, pochodil som svet a vnímal som to tak, že hádam mi tieto skúsenosti budú platné, aby som ich presadil nielen v Trnave, ale aj na celom Slovensku. Napríklad ako urobiť cirkev modernejšou, pretože dnes cez sociálne médiá sú tie možnosti, ako sa dá vstúpiť do sveta, úžasné. Nič z toho sa nestalo. Z toho som bol smutný. Mal som rozbehnutých viac projektov a v jednej chvíli sa to skončilo, čo bolo drsné. V ničom sa nepokračuje, a tak v tomto zmysle to pád je. Na druhej strane, skúsenosť, ktorú po tých piatich rokoch mám, je taká, že by som ju nemohol vyčítať zo žiadnych kníh. Môj život je vďaka tomu taký pravdivejší. V živote máme niekedy veľké túžby a záujmy a aj sa nám mnohé veci podaria, ale potom príde prudká zmena. Zvládnuť to a pokračovať ďalej, nerezignovať, to je pre mňa taká veľká nová skúška. Nehovorím teda o páde, ale o skúške.

Veľkou skúškou budú aj prvé hodiny so študentmi. Predstavujete si, aké to asi bude?

Niečo podobné som v minulosti zažil. Ako kňazi sme učili náboženstvo, mal som rád aj omše pre malé deti, takže nie je mi to celkom cudzie prostredie. Nikdy to však nebolo profesné prostredie a teraz doň postupne vstupujem a vnímam kolegov. Všímam si, že vo svojom zamestnaní nemajú len učiteľovanie, ale aj zmysel svojho života. Pre mňa je to povzbudenie a verím, že aj ja v novej profesii nájdem takú radosť. Na druhej strane sa hovorí, že s kým žijete, takým sa stávate. Ja budem medzi mladými, tak snáď mi to stiahne roky a tá mladosť, radosť zo života ma pohladí.

Bezak N2

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Ako učiteľ náboženstva sa nevyhnete otázkam o vašom odvolaní. Ste na to pripravený?

Samozrejme, že sa tomu nevyhnem. Na internete je všetko, takže pokiaľ budú tí mladí hľadať niečo o mne, tak mnoho o kauze bolo popísané. Vnímam však, že môj príbeh bol pre ľudí, ktorých to zastihlo, keď už mali čo-to prežité. Čiže dotklo sa to skôr mojich rovesníkov. Pre mladých to môže byť takou zaujímavosťou, že čo sa to vlastne stalo, no osobne sa ich to nedotklo. To je pre mňa takým potešením, že hádam by to skutočne pre mňa mohlo byť novým začiatkom. Ak by som ostal pri tom koučingu, ktorý som spomínal, tak vždy by to bolo o tom, že „príde Bezák, ten odvolaný arcibiskup z Trnavy“. Vždy by to ostalo ako taký tieň. Verím, že tu na škole to tak nebude.

Ako budete učiť o katolíckej cirkvi?

Moja skúsenosť bude zvnútra, veď som bol kňazom aj biskupom. Poviem to možno zoširoka, ale môj príbeh je pre tých, ktorí cirkev nemusia, potešením. Vlastne sa len potvrdilo, čo si myslia. Tí, ktorí bezbreho milujú cirkev, mi zase vyčítajú, prečo som neostal ticho. Som pre nich istým sklamaním. A potom sú takí, ktorí majú cirkev radi, ale sú aj kritickí. Vnímajú ju aj s chybami, ktoré má. Môj príbeh bude pre tých mladých ľudí, aby sa naučili mať radi cirkev, ale mať aj otvorené oči a srdce. Aby neprepadali bezbrehému obdivu ani odmietnutiu.

Ako sa zmenil váš osobný pohľad na cirkev?

Moje očakávania boli o tom, že existujú isté pravidlá. Je tu cirkevné právo, nehovoriac o morálnych pravidlách, ktoré akosi automaticky v cirkvi očakávame. To sa nesplnilo. Darmo mi niekto hovorí, že som mal byť ticho. Ale aj v civilnom svete platí, že ak niekto niekoho obžalúva, tak ten vie, kto za tým je. V mojom prípade je podpísaný veriaci, čiže nejaký anonym. Bol som zhrozený, že tak ľahko možno prijať anonym. A rovnako zarážajúci bol pocit, ako keby všetko bolo vopred pripravené. Aj kontrola prišla s pripravenými otázkami, ktoré ako keby len mali podporiť moju obžalobu. V cirkvi som žil dlhé roky a bol som aj predstavený, tak viem, že ak sa niečo zistí, tak zvykom je, že sa ten dotyčný zavolá, predložia sa mu výhrady a pýtajú sa ho, ako to môže riešiť.

Vás sa nepýtali?

Vyčíta sa mi, že viem, za čo som bol odvolaný. Lenže ja to skutočne stále neviem. Nikdy mi nepovedali: „Tu a tu robíš chybu a dávame ti rok, aby si to odstránil.“ Naopak, poslali mi nedôstojné otázky, na ktoré som pravdivo odpovedal. Akú hodnotu mali moje odpovede, keď ma aj tak odvolali? Dôvod môjho odvolania som sa naozaj nikdy nedozvedel.

Čo to vypovedá o cirkvi?

Ako keby niekto, kto už je hore, sa tej inštitúcie zmocnil a povedal, že pokiaľ nám tie pravidlá vyhovujú, tak sú dobré, a ak nevyhovujú, lebo nemôžeme podľa nich splniť svoj cieľ, tak ich odložím bokom. Som z toho sklamaný. Takto sa ísť nesmie. Ak sa aj pôjde, táto cesta bude mať zlé vyvrcholenie. Nedá sa manipulovať právom, morálkou. Ak by som naozaj niečo také strašné spravil, prečo to nikto nepovedal nahlas? Vždy sa predsa rôzne tajomstvá dostanú a dostali na svetlo Božie.

Je vaša skúsenosť s cirkvou taká zlá, že ste na ňu zanevreli?

Ak má človek svoju rodinu a v nej vyrastá, nemusí byť vždy najšťastnejší z toho, ako sa otec či mama zachová, ale stále je to jeho rodina. V cirkvi som vyrástol a tým, čím som, som aj vďaka nej. Zanevrieť je silné slovo. Je to pocit, ako keď vás sklame či zradí najbližší priateľ. Ostane stále žiť, viete, ako sa volá, poznáte ho a zrazu sa nedá s ním komunikovať. Cirkev je zaujímavé spoločenstvo. Netvorí nič pre bežný život ľudí, ako telefóny či autá. Ale to, čo užíva, by mali byť jej morálne apely a naznačenie cesty. Keď v tomto nebude sama sebou, tak čo potom ponúkne?

Čo ponúka teraz?

Vysvetlím to na mojom príbehu. Je to príbeh Róberta Bezáka, od ktorého sa odťahujem, no ľudia, ktorí ho rozbehli, mu dali vlastný život. Stále žije aj v mysliach. Dospelé deti poukazujú svojim rodičom, že nič sa nevysvetlilo a že v cirkvi sa k nám správajú, ako keby sme nemali právo na vedomosť. Musíme len počúvať a byť poslušní. Vnímam to ako niečo, čo je o človečenstve, o ľudstve. Nemôžem sa tešiť z toho, že v ľudstve niečo zlyháva. Bolí ma to, pretože chcem mať cirkev stále rád. Netlačím sa však do stredu, lebo viem, že tam ma nechcú.

Ak začínate učiť, znamená to, že vystupujete z cirkvi?

Naozaj si nemyslím, že sa teraz stanem nejakým neveriacim a nezaujíma ma nič, čo sa týka náboženstva. Všetko je však akési ochudobnené, pretože kňazi aj biskupi žijú v určitom priestore chrámu, v spoločenstve nejakej komunity, a to, samozrejme, nemám. Zakúšam si niečo ako v časoch, keď kňaz nemal štátny súhlas a stretával sa len potichu s ľuďmi, ktorým dôveroval.

Hovorí sa, že ste ostali zatrpknutý.

Nie, nie som, ale nemám ten priestor, v ktorom by som mohol účinkovať. Ako arcibiskup som cítil, že ten priestor je v rámci Trnavy, ale aj celého Slovenska, a v ňom mám vystupovať. Ale už ten mandát nemám. Nie je to zatrpknutosť, ale vedomie, že čo teraz budem chodiť ako taký disident a budem nejaký exotický príbeh? To mi nechutí. Ak z tej druhej strany ten mandát nie je a naopak, ostal som kdesi na periférii, nebudem sa tlačiť kamsi, kde ma nechcú.

Bezak N3

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Na perifériu cirkev vytlačila aj Antona Srholca. Cítite podobnosť vašich príbehov?

Jeho príbeh je úžasný. Zažil tie najťažšie 50. a 60. roky minulého storočia. Je obdivuhodný, ako sa napriek všetkému prebíjal a nerezignoval. Držal si to povolanie za každú cenu. Pýtali sa, či nechcem prebrať jeho patronát nad bezdomovcami. Ale na mnohé veci, aby sme ich robili správne, potrebujeme aj vnútornú charizmu. On ju mal. Ja sa necítim byť ten, kto naozaj teraz príde medzi bezdomovcov a bude sa snažiť byť im blízky. Môžem pomôcť nejakému dielu, ale zobrať to na seba, ako to urobil on, na to sa necítim. Veľkosť jeho diela je úžasná. V cirkvi mu vyčítajú, že sa správal ako disident. On však bol do toho vohnaný. Napriek tomu si zachoval chuť byť s ľuďmi a pomáhať do úplného konca a robil to naozaj úprimne. To môže byť pre nás povzbudením nevzdať sa.

Paradoxne ste pocit bezdomovca zažili, pretože po odvolaní z úradu ste ostali bez strechy nad hlavou.

Áno a boli to naozaj nedôstojné vyjadrenia na moju adresu, že som vydržiavaný a pomáhajú mi bohatí ľudia. Pomáhali mi tí, ktorí mi pomôcť chceli. Keď sa topíte, tak sa nepýtate, kto vám tú ruku ponúka.

Bolo ťažké ostať takto závislý od pomoci druhých?

Ostať bez strechy nad hlavou je naozaj veľmi ťažké. Musím povedať, že nemám nikomu za zlé, ak to nevie zrazu zvládnuť. Nie je to niečo, na čo sa dá pripraviť. Môžete čítať v knihách, ako človek prišiel o všetko alebo mal zdravotné ťažkosti. Ale zažiť to, to je úplne iný level, iná kvalita. V tomto mi to pomohlo, ak to môžem takto povedať. Hovorí sa, že každá poriadna škola musí trvať aspoň päť rokov, takže tých päť rokov takej univerzity som si ozaj prežil a klobúk dole pred všetkými, ktorí prejavujú empatiu a súcit s ľuďmi v núdzi. V tomto smere som sa stal omnoho citlivejší.

Akých päť rokov máte za sebou?

Nejde o pomenovanie, ale o akýsi vnem. Od gymnázia som vedel, že chcem ísť študovať teológiu a budem kňazom. To, čo prišlo neskôr, bolo mimo mňa, ale bolo to možné. Ak sa nad tým zamyslím, tak sa pýtam, či táto skúsenosť bude mať niekedy pre mňa zmysel. Pripadá mi to ako moja osobná skúška, či sa naozaj dá veriť v to, že to zlé sa na dobré obráti. Je to veľká skúška mojej viery a nádeje.

Často prevládali myšlienky, že ste cirkvi obetovali polovicu života a zdá sa, že zbytočne?

„Zbytočne“ – to je ťažké, až dych vyrážajúce slovo. Skôr sa pýtam, či naozaj toto potrebujem vedieť. Niektorú vedomosť naozaj nemusíme prežiť. Necítim potrebu zažiť koncentračný tábor len preto, aby som zažil, čo to naozaj bolo. Stačí tú hrôzu vidieť. Vždy som sa zaujímal o ľudské prežívanie a morálku. No vždy len tak filozoficko-psychologicky, že čo sa stalo. A teraz to prišlo úplne ku mne. Zažil som to na vlastnej existencii. Je to niečo, čo človeka posunie kdesi, ale pýtam sa, či to naozaj musí byť, či by život nemal byť taký normálny, bez veľkých excesov a trápení. Netúžim dokazovať, čo všetko zvládnem, a nech to utrpenie, ten masochizmus je čo najväčší. Hýbem sa v priestore, ktorý sa mi veľmi ťažko pomenúva, lebo nemá pre mňa tú pôvodnú logiku života v zmysle, že študujem preto, aby som sa mohol prihovárať ľuďom a byť s nimi, aby to potom spätne pôsobilo na mňa. Som disident na periférii.

Ako vás to zmenilo?

Možno som opatrnejší v tom, o čom som si predtým myslel, že tomu rozumiem. Takým tým zásadným líniám, siločiaram života. Tie ako keby sa stratili. Ako keby som ostal vo veľkom oceáne. Nevidíte žiaden maják ani breh, no plávať treba. Nie je to nezmyselné, pretože mi to pomáha žiť a žiť treba. Tento pud sebazáchovy mi ostal tak dúfajúc, že niečo by z toho malo byť, veď ináč by to bolo celé nezmysel. Niekedy sa mi aj zdá, že to bol sen. Potom sa však stopnem a uvedomím si, že je to realita. Verím, že škola ma nakopne, aby som sa prestal pozerať späť, čo bolo a čo som bol.

Opäť hľadáte priestor, ako byť medzi ľuďmi. Čo vás bolelo viac: to, že vás odvolali z úradu, alebo že vám zakázali slúžiť omše a byť v kontakte s veriacimi?

O tom je predsa život kňaza! Niekedy sa čudujem, že niektorí hovoria: „Veď kňazom ostáva.“ Lenže ja som neštudoval preto, aby som si bol sám pre seba kňazom. Ani kňaz, ktorý kedysi nemal štátny súhlas, sa nevytešoval, že mu komunisti vlastne nič nezobrali, lebo si mohol robiť omše sám pre seba. Nie, aj on sa vždy snažil mať okolo seba blízkych ľudí, ktorých mal rád, a mohol sa s nimi rozprávať a slúžiť im. A toto bolo tak, že zrazu som ostal sám. Potom sa človek pýta, že prečo? A okrem odpovedí musí hľadať aj spôsob, ako ďalej žiť. Najhoršie na tom je, že mi to priamo nezakázali.

Ale ani nedali súhlas.

Je to akési tiché vypovedanie, že by to nebolo vhodné. A to je ešte horšie, pretože naozaj niekedy treba jasne povedať: toto je čierne a toto biele. Ako keby som mal byť medzi dvomi brehmi. Na jednej strane nemám kde svoje kňazstvo ponúknuť a žiť ho pre ľudí, no na druhej strane ho vraj stále mám. Ako keby som sa mal vnútorne trhať. To naozaj si tak stojíme v tej cirkvi, že toto si môžeme dovoliť urobiť?

Ako ste sa vyrovnali s tým, že všetky vaše podozrenia o financovaní cirkvi išli dostratena?

Aj tam sa treba pýtať prečo. Ako keby bol záujem radšej o tom nehovoriť, zachovať peknú fasádu. Spôsob, ako sa robili reštitúcie, to sú všetko chyby, pri ktorých by som skôr čakal, že sa opravia. A to v zmysle akéhosi uzdravenia. Ešte Ján Pavol II. povedal, že cirkev by mala byť priesvitná, transparentná, tak som aj ja počítal s tým, že nemáme čo schovávať. Veď dnes už sú peniaze v banke, čiže vždy o nich nejaký úradník vie, a prečo by sa toho mala cirkev báť? Tí, ktorí to robili, považovali asi za správne to schovávať, nepovedať, koľko toho je a ako sa tie peniaze rozdeľujú. Tá myšlienka, že oni majú právo to rozdeľovať bez vedomia ostatných, je veľmi silná. Silnejšia ako moja, že to treba ukázať. V tomto som nebol dobrý stratég.

Neočakávali ste, že sa to vyšetrí?

Neviem, či tam nie sú tiež nejaké prepojenia. Žijeme na Slovensku. Je to také jednoduché, že jeden urobí službu tomu a ten tomu a v tomto kruhu sa nachádza hádam aj biskup, aj politik a dá sa povedať, že azda hocikto. Možno to odišlo dostratena preto, že nebola jasná dokumentácia. Dokazujte, že niektoré peniaze sú bokom. Bol som v situácii, že som vedel, že to tak je, a čakal som, že kompetentní to vyšetria, ale… Žiadne dôkazy neostali. Papier sa dá zničiť a ja som ostal tým, na ktorého ukazovali: „Vidíte, nevie dokázať, čo hovoril!“

Mrzí vás to?

Najviac ma trápi tá skrytá manipulácia a spôsoby, ktoré nepatria na úroveň cirkvi. Ak sa to deje v civile, tak si poviem, že dobre. Ale v cirkvi hrať takéto hry o všelijaké výhody a bočné peniaze? To sa mi nepozdávalo. Neviem, čo sa musí stať, aby sa s tým pohlo. Možno musí prísť nejaký veľký škandál. Ako s pedofíliou. Dlho-dlho bolo o tom ticho a potom sa ozvali obete. Či niekoho bude trápiť svedomie a časom sa prizná, že si niečo uhral bokom, neviem. Ak nie, tak si poviem, že niektoré previnenia sú dokonalé.

Musíme sa spoliehať na niečie výčitky svedomia a bavíme sa pritom o cirkevnom prostredí?

Áno, malo by byť samozrejmé vedomie, že takto to robiť nemôžem. Môžem však povedať, že môj príbeh sa vyrieši až vtedy, keď niekto z tých kompetentných bude mať tie výčitky svedomia.

To je dosť nereálne, keďže 50 rokov sa kauza nesmie otvárať. Už asi hlavní aktéri nebudú ani žiť.

Presne, je to také vyjadrenie, že netreba tie výčitky mať, lebo aj tak si to odnesieme do hrobu. Zdá sa mi, že to bolo tak elegantne vymyslené, aby všetci, koho sa to týka, už dlho-dlho nežili. Päťdesiat rokov je veľa pre mňa, nehovoriac pre kompetentných, ktorí sú dosť starí. Je to deprimujúce. Ale neviem, či ja by som dokázal žiť s takým vedomím, že sa to dá takto uhrať. Cirkev predsa učí, že každé zlo bude potrestané a vyjde najavo.

Učí nás aj odpúšťať. Dokážete odpustiť to, čo sa stalo?

Videl som seriál Mladý pápež, v ktorom bola scéna o tom, že chcel riešiť kardinálov, ktorí boli naozaj skorumpovaní a robili rôzne manipulácie. Jeho štátny sekretár mu však hovorí, že to takto riešiť nemôže, lebo cirkev to takto nikdy nerobila, lebo je milosrdná a odpúšťa. A mladý pápež hovorí: „Dobre, my ich vyhodíme a potom im odpustíme.“ Aby sme mohli odpustiť, musíme vedieť, čo sa odpúšťa.

Takže ak neviete, čo vám vyčítali, nemôžete ani odpustiť?

Presne, pripadá mi to také nezmyselné. Komu a čo mám odpustiť? To sa nedá len tak vykričať von z okna.

Tú nespravodlivosť, ktorú ste pocítili.

Nežijem s hnevom a vzdorom a nerobím nič proti ľuďom, o ktorých viem, že to spustili a nechceli ma v Trnave. Odpustenie by malo prísť po tom, ako budem počuť: „Je mi to ľúto.“ Môj život sa predsa extrémne zmenil a ja mám tým, ktorí mi ublížili, povedať, že im odpúšťam?

Nepomohlo by vám to pre vnútorné vyrovnanie sa?

Vnútorne to naozaj beriem tak, že je to nová skúsenosť. V tomto zmysle je preto to slovo odpustenie veľmi nebezpečné. Ako keby som sa tváril, že nič sa nestalo. Ale veď sa stalo. Preto som aj dnes tu v škole. Nežijem však z toho, že im neodpustím. Ak tí, ktorí to spôsobili, priznajú, čo spôsobili, nemám problém im povedať, že odpustil som. Vopred odpúšťať mi príde také zbabelé.

Uzavretie kauzy prišlo napriek tomu, že ste mali možnosť osobne hovoriť s pápežom. Naozaj ste do tohto stretnutia vkladali veľké nádeje, ako to mala verejnosť sprostredkované?

Kdesi som čítal, že by som sa mal inak správať a riešiť to na vnútornom fóre, nie medializovaním. Veľa som však urobil pre to, aby som to riešil v rámci cirkvi. Žiadne odpovede neprichádzali. Bolo to, ako keby som to hovoril do vetra. Najskôr som si myslel, že to len na malom Slovensku je akási zášť, ale potom som si uvedomil, že to presiaklo až do Vatikánu. Preto som dúfal, že pápež to porieši.

Aké bolo to stretnutie s Františkom?

Pekné. Veď samozrejme, pre mňa ako kňaza, ktorý žije v cirkvi, osobné stretnutie s pápežom je veľké potešenie. Vyprchalo však rýchlo po tom, ako som si uvedomil, že z toho asi nič nebude. Pochopil som, že to nebude jeho agenda, ale budú to riešiť ľudia okolo. Vedel som, že už sú predpripravení to riešiť po svojom. Veľa napovedalo aj akési dementi, ktoré prišlo po našom stretnutí, na ktorom bol aj kardinál Vlk. Bolo v ňom, že to nebolo stretnutie na riešenie kauzy Róberta Bezáka, ale priateľské stretnutie, aby sa spoločne porozprávali. Pochopil som, že to zasahuje najvyššie vatikánske miesta. A to je to, čo bolo pre mňa vždy sklamaním, že tá druhá strana je neadresná.

Ako to?

Nikto nikdy nie je pod ničím podpísaný. Žiadne evidenčné číslo tam nie je. A takto to bolo aj s tou správou o stretnutí. Pýtal som sa: kto to mohol napísať? Viem, že to musel schváliť štátny sekretár. Ak to ide z najvyšších miest, tak viete, že nič sa s tým robiť nebude. Nechcel som pritom žiadnu rehabilitáciu so zámerom vrátiť sa do Trnavy.

Čo ste očakávali?

Chcel som len vedieť, čo môžem robiť a aká je moja pozícia. Keď to však zavreli kamsi do trezoru, všetko som pochopil – že sa to riešiť nebude. Pre nich je to uzavreté.

Nakoľko pomohlo, že ste sa mohli stretnúť s pápežom, že váš príbeh spomenul aj prezident Andrej Kiska?

Nielen prezident, ale aj minister zahraničných vecí – obaja sa odvážili to otvoriť počas audiencie u pápeža. Do toho, aby to Vatikánu pripomínali, však boli zapojení viacerí. Myslím si, že to mlčanie však vyvrcholilo práve po stretnutí s prezidentom. Všetky tie dobré zámery sa otočili v prospech rozhodnutia, že to ukončia. Neviedlo to k tomu, aby to riešili. Naopak, povedali si, že keď nám to stále podsúvajú a stále to žije, tak to zavrime. Ak sa niekto opýta, tak povedia, že to riešiť nebudú, lebo je to odložené ad acta.

Bezak N4

Krátko po vysvätení za trnavského arcibiskupa v júni 2009. Róberta Bezáka z úradu odvolali po troch rokoch. Foto – TASR

 

Čo s vami ešte urobí oslovenie arcibiskup?

Musím sa usmiať, lebo byť arcibiskupom, to je niečo aktuálne, čo súvisí s mojou prácou. V tejto chvíli mi to pripadá ako medaila na hrudi. Skôr som rád, keď ho počuť nemusím.

Na protikorupčnom festivale Pucung ste povedali: „Darmo niekto za mnou príde a povie mi: ‚Dobré to bolo, pán Bezák, pán arcibiskup, držte sa!‘ Ja však musím so svojimi myšlienkami, hrozivými snami, víziou toho, čo sa stalo, stále žiť.“ Aké to boli myšlienky?

Povedal som to vo chvíli, keď ešte nebolo známe to konečné odloženie. Hoci tie myšlienky už neboli také ako v prvých mesiacoch, keď boli extrémne silné, že som ani zaspať nemohol, lebo stále som rozmýšľal, čo také strašné som vykonal. Do toho som si čítal o tom, ako som mal byť radšej ticho, a niežeby som si to zobral za svoje, ale dostihlo ma to. Žijete teda aj tým. A potom sa pýtate, čo teraz ďalej, ako sme už o tom hovorili. V posledných mesiacoch však už spávam pokojne.

Aké pocity prevládali – hnev, smútok, bolesť či nespravodlivosť?

Pocit bolesti. Je to ako vo vzťahu, keď niekomu ponúknete svoj život. Netvoríte si kdesi vzadu nejakú náhradu pre prípad, že ak sa niečo stane, aby ste mali pripravenú inú cestu. Ani ja som ju nemal. Naozaj, do Trnavy som šiel s tým, že tam chcem byť natrvalo. O to je to asi bolestnejšie. Ani nie v tom zmysle, že ako sa mi to mohlo stať. Nejde teda o osobnú bolesť, ale čosi kozmické, že predsa takto sa ľudia a toto spoločenstvo nemôže správať. Katolícka cirkev je síce veľká, ale vo svojom jadre na Slovensku je malá a naozaj sa všetci navzájom poznáme. Ľudia, s ktorými sme sa oslovovali krstnými menami, sa zrazu odo mňa odvrátili. Ako je to možné? Veď pred niekoľkými dňami sme sa rozprávali – a zrazu ma nepoznali.

Čo vám pomohlo sa z toho dostať?

Je dobré, ak má človek aj osobné záujmy. Rád čítam a športujem. To, že som si mohol zacvičiť, mi posunulo myseľ inam. Rovnako, keď som si prečítal dobrú knihu. Ale najlepšie je, keď máte okolo seba ľudí, ktorí vám pomôžu a nenechajú sa znechutiť vašou nervozitou.

Bolo ich dosť?

Dosť na to, aby mi pomohli a zaujímali sa o mňa aj vtedy, keď som hovoril, aby mi dali pokoj. Keď je človeku zle, keď ho niečo bolí, vtedy ako keby nepotreboval nikoho pri sebe. Je to však omyl. Potrebuje, sám sa nevylieči. Boli to moji najbližší a priatelia, ktorí sa ma nevzdali.

Ako to prežívali vaši rodičia, ktorí majú vyše 80 rokov?

Ublížilo im to. Zrazu ich syn, ktorý bol arcibiskupom v Trnave, prišiel domov ako keby na dôchodok. Otec to stále ťažko prežíva, mama už akoby rezignovala a nakoniec aj bola rada, že sme spolu. Niekedy sa aj zasmejem, lebo som jej hovoril, že už pôjdem preč, lebo budem mať prácu, a ona mi hovorí: „Ale kam by si chodil, ostaň tu s nami.“

Na už spomenutom Pucungu ste hovorili aj o tom, že hrdinovia dneška sú poznačení. Vtedy boli aktuálnou témou Mečiarove amnestie, takže ste spomenuli Oskara Fegyveresa. Máte niečo spoločné?

Čítal som knihu o ňom. Je to hrozivý príbeh, pretože ak by sa to nebolo s tými amnestiami stalo, tak jeho život vyzerá úplne inak. Skôr som to myslel tak, že by sme sa nemali stále tešiť z toho, že niekto je hrdinom, ale pomôcť mu vrátiť život do normálnych koľají. Byť hrdinom znamená byť stále kdesi vystrčený a čakať na úder. Tak to vnímam aj ja, že akoby tá druhá strana stále čakala na to, akú chybu urobím, aby mohli povedať: „Vidíte, toto je ten váš Bezák!“ Kde je však napísané, že budem žiť dokonalým životom, až kým nezomriem? Všeličo sa môže stať.

Cítite sa ako hrdina?

To nikdy nebola pozícia, ktorá by sa mi páčila. Niekedy sa však človek stane hrdinom aj proti svojej vôli. Ani nieže hrdinom, ale nastane situácia, v ktorej si povie, že si chce zachovať vlastnú tvár. A taká nastala. Boli dve možnosti – tou druhou bolo súhlasiť s tým, čo sa dialo, a zostal by som v Trnave arcibiskupom. Už by som to však nebol ja. Za túto cenu by som nechcel ísť ďalej. Druhá stránka je, že som nešiel do toho bezhlavo. Nehovoril som, že teraz vám všetkým ukážem, ako to má byť správne. Skôr som si myslel, že ak to bude dobré, bude sa to ľuďom páčiť. Že to zájde tak ďaleko, že normálne veci majú byť hrdinstvom, to ma až udivuje. Hrdinstvo musí byť obeta. Chcel som len dobre robiť svoju prácu. Ak sa to posunulo, tak to je len znakom toho, ako tá spoločnosť stojí, keď z normálnych ľudí robí hrdinov.

Nakoľko boli reálne informácie, že zvažujete vstup do politiky? Hovorilo sa o tom najmä pred prezidentskými voľbami v roku 2014.

Pre mňa nie; pre mnohých okolo mňa, ktorí videli moju popularitu, áno. Nikdy som si však neprofiloval život tak, že keď nebude cirkev, bude politika. Veď už raz sme mali jedného kňaza politika, dokonca prezidenta.

Jozef Tiso nie je najšťastnejším príkladom.

Presne, nedopadlo to veľmi slávne. Ak sa pozrieme hlbšie do histórie, platilo, že keď pápež bol monarchom, tak cirkev nezískavala, ale prehrávala. Byť kňazom a politikom zároveň je takmer až nemožné. Kňaz môže byť blízko, byť poradcom, tútorom. Politik musí riešiť životy ľudí a musí v niektorých veciach aj ustúpiť, a to kňaz nemôže. A to bol aj Tisov problém. Na jednej strane kňaz, na druhej politik a do toho ešte aj druhá svetová vojna. Niečo pre niečo sa musí obetovať. Obetovať kňazstvo preto, aby som bol prezidentom? Nahováranie do politiky bolo, ale nikdy som v tom nevidel pokušenie.

Rád by ste však pomohli tomu, kto raz v politike bude. Ako tomu rozumieť?

Problémom v minulosti, a to aj Slovenska, bolo, že kňazi sa chápali, že sme tí jediní schopní. Chcel by som veriť, že dnešná spoločnosť vytvorí niekoho šikovného, kto vyhovuje aj mojej vízii sveta a ku komu sa budem môcť priradiť.

Čiže hovoríte o verejnej podpore pre niekoho?

Že sa nebudem kdesi schovávať, ale podporím niekoho, hoci aj s rizikom, že to nevyjde.

Aké iné verejné angažovanie sa môžeme od vás ešte očakávať?

Bol by som rád, keby toto bolo také moje posledné angažovanie sa. Aj tento rozhovor by som chcel ponúknuť ako ukončenie toho minulého. Slovensko už musím ponechať jeho osudu bez toho, aby som pociťoval potrebu vystupovať.

Ľudia však stále čakajú na to, čo poviete.

Myslím si, že na to má mandát cirkev a nie jeden Róbert Bezák. Byť morálnym hlasom Slovenska, na to sa necítim byť povolaný. Samozrejme, že mám svoje predstavy, ako by malo Slovensko vyzerať, ale nemyslím si, že mám mandát to povedať. Chcel by som mať teraz len mandát byť učiteľom na gymnáziu. Už sa vidím len tak. Ak aj kdesi vystúpim, tak len preto, aby som povzbudil ostatných, aby sa venovali tomu, čo robia. Ako taký fanúšik toho dobrého.

Raz ste povedali, že keby ste vedeli o tom, ako to v cirkvi je, tak do nej ani nevstúpite. Aký by bol dnes Róbert Bezák, ak by nebol kňazom?

Bol by rozhovor s ním? Nemal by som pokojnejší život? Asi by som sa snažil žiť život ako mnohí, ktorí majú svoje mená, svoje rodiny, ale necítia potrebu byť viditeľní. Bavila ma architektúra, vtedy však stavali Petržalku a to ma neoslovovalo. Bavila ma aj psychológia, lenže v tom čase bola marxistická. Možno by som sa vydal cestou byť blízko pri človeku. Ale je to len hypotetické a napokon, aj som rád tomu, čo sa stalo, lebo je to obohacujúce. I keď je to také obohatenie krížom. Sú určité chvíle života, ktoré sú pravdivé, a je dobré ich skúsiť. Ja ich skúšam.

 

Čo sa stalo v prípade Bezák

  • V júni 2009 Róberta Bezáka vymenovali za trnavského arcibiskupa.
  • V januári a februári 2012 prebehla v Trnave vizitácia – „kontrola“ Svätou Stolicou.
  • 2. júla 2012 pápež Benedikt XVI. odvolal Bezáka z úradu; najskôr ho vyzval na demisiu.
  • Veriaci sa začali búriť, dožadovať vysvetlenia, ktoré neprišlo.
  • Bezák dostal miesto pomocného kňaza v Radvani, kde pôsobil rok.
  • V roku 2013 vyšli dve knihy rozhovorov s Bezákom (jednu napísala Marie Vrabcová, druhú Štefan Hríb), arcibiskup mal aj ďalšie mediálne výstupy, bol aj na trenčianskej Pohode.
  • V máji 2013 zhruba 15-tisíc ľudí podpísalo petíciu, ktorou sa obrátili na pápeža Františka.
  • V roku 2013 Bezák odišiel do kláštora v talianskom Bussolenge.
  • Bezák veril, že sa mu naskytne príležitosť hovoriť s pápežom. Stalo sa tak v apríli 2015, deň predtým o arcibiskupovi hovoril so Svätým Otcom aj prezident Andrej Kiska.
  • Žiaden zvrat nenastal, arcibiskup ostal bez úradu, žije so svojimi rodičmi, o ktorých sa stará, pri Bratislave.
  • Vo februári 2017 podľa jeho informácií vo Vatikáne rozhodli, že kauza Bezák sa „odkladá“ na 50 rokov do trezoru.
  • Z arcibiskupa sa stáva učiteľ. Bezák začína od septembra 2017 učiť náboženstvo a etiku na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v bratislavskej Petržalke. 
  • YoutubeChannel

    Banner brozura
    inkluzia banner BilGym

    ml web