Mladý učiteľ: Naši učitelia potrebujú spätnú väzbu od žiakov aj od starších kolegov

8.8.2017 - Dennik N 

 

Učiteľ Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave David Laco absolvoval Individuálny rozvojový program pre učiteľov. Pomohlo mu to učiť inak a odporúča to aj slovenským učiteľom.

 

Mladý učiteľ rozpráva o tom, aké by mohlo byť slovenské školstvo, čo môžu lepšie robiť mladí učitelia, prečo od žiakov chcú, aby sa venovali dobrovoľníctvu, aj ako zabaviť deti v lete.

Organizácia LEAF láka naspäť na Slovensko ľudí úspešných v zahraničí. Na čo je LEAF dobrý pre učiteľa pôsobiaceho doma?

LEAF má program, ktorý zabezpečuje stáže pre ľudí zo zahraničia, čím sa ich snaží prilákať na Slovensko. Ja som sa cez tento program dostal priamo do LEAF, kde som pomáhal s výberovými procesmi a s projektom Expertné dobrovoľníctvo. Ten zabezpečuje, aby právnik v čase dobrovoľníctva nešiel okopávať záhradku, ale aby právne vypomáhal inej neziskovej organizácii. No a zúčastnil som sa na programe Individuálny rozvojový program pre učiteľov (IRPU), ktorý LEAF tiež zastrešuje.

Na čo je to dobré?

Učiteľom to dáva možnosť rásť. Starší kolega z inej školy im chodí na hodiny a dáva im spätnú väzbu, spolupracujú najbližší rok. Z vlastnej skúsenosti viem, že človek môže vždy rásť. Ak pracujete s niekým, kto je profesionálne ďalej, má iné skúsenosti, tak tam veľmi niet čo pokaziť.

Čo ste sa naučili?

Spoznal som svojho mentora Dávida Králika, ktorý program IRPU zastrešuje. Naučil som sa od neho spôsob, akým pristupuje k žiakom. Komenský hovoril: „Učiť sa môžeme iba od ľudí, ktorých máme radi.“ Pracovali sme na tom, ako metaforicky povedané nebyť Slnkom, ale Mesiacom, ktorý odráža energiu študentov. Pracoval som na vnímaní konkrétnych študentov, napríklad tých slabších alebo tichších. Učiteľ má tendenciu venovať sa tým najšikovnejším a potom tým, ktorí robia najväčší hluk. Druhú skupinu sa snaží manažovať a prvá mu tam žiari. Často sú však v triede ľudia, ktorí sú takpovediac stratení. Učiteľ ich veľmi nevníma, nevšíma si ich posun. To, na čom sme v rámci IRPU pracovali, bolo preto napríklad používanie feedbacku a škálovanie. Na konci aktivity alebo hodiny som sa študentov spýtal, koľko sa naučili z hodiny na škále od jedna do desať a nejaké číslo povedali aj tí tichší. Následne som sa opýtal, čo musí byť iné na to, aby sa nabudúce naučili viac, čo musí byť lepšie. A už tiché hlasy prehovorili, pretože bol vytvorený konkrétny priestor a nezostali nepovšimnutí.

Prečo ste do tohto programu išli?

Naša škola sa rozrastá a ja som stále jeden z junior kolegov. Máme interný rozvojový program, chodíme si navzájom na hodiny a dávame si feedback. Ale vnímal som, že by bolo dobré vedieť názor aj od niekoho z inej školy, kto má inú skúsenosť. Niektorých mentorov z programu som poznal a vedel som, že sú to dobrí ľudia. Bola to dobrá príležitosť na môj osobný rozvoj a tým aj rozvoj mojich študentov.

Učili ste sa teda znova učiť?

Učil som sa učiť inak. Neštudoval som pedagogiku, čiže neviem, ako by sa malo učiť. Som psychológ.

Je výhoda, ak učiteľ nemá ukončenú pedagogiku?

Neviem, či sa to dá takto zovšeobecniť. Mne psychológia pomáha lepšie porozumieť osobným príbehom jednotlivých žiakov, ako aj tomu, ako na nich vplýva prostredie, v ktorom sa učia. Myslím, že dobrá pedagogická škola by v sebe takúto psychológiu mala učiť.

Uvažovali ste nad tým, že by ste pedagogiku študovali?

Študoval som teológiu, psychológiu a biznis, moja osobná vízia je rozvíjať jednotlivcov a organizácie, čo nemusí byť obmedzené na školstvo. Popri práci diaľkovo študujem „MA in Character Education“ v Birminghame, kde sa učíme, ako vytvárať prostredia, ktoré okrem znalostí či zručností ašpirujú aj na rozvoj charakternosti. To mi otvára ďalšie dvere v školstve, ale zároveň je to dôležité aj v iných oblastiach. Zatiaľ som odučil dva roky na strednej škole, zaviazal som sa na ďalší a uvidím, ako to bude pokračovať.

Chcete zostať v školstve?

Je to dobrá a dôležitá vec, aby ľudia išli do školstva. Zatiaľ v ňom chcem byť, aj keď vnímam aj iné možnosti. Vrátil som sa na Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa, kde som predtým študoval, pretože potrebovali niekoho s mojím profilom a chcel som pomôcť zmysluplnému projektu.

Čo robia slovenskí učitelia zle? Prečo by mohli potrebovať mentoringový program?

Nemyslím si, že robia niečo špecificky zle, ale verím, že aj najlepší učiteľ na svete by mal osoh z mentoringu. Stretávať sa s niekým starším, rozprávať sa o živote, to už poznáme od Sokrata. Bola to celá partia Grékov, ktorí sa navzájom mentorovali, pričom vraj Aristoteles dokonca mentoroval aj Alexandra Veľkého.  Druhý človek poskytuje iný pohľad, inú skúsenosť.

V medzinárodných porovnávaniach v matematike a v prírodných vedách naši žiaci zaostávajú. Čo by mali slovenskí učitelia robiť, aby sa to zmenilo?

V tomto spájate otázku systémovú, respektíve štatistickú, s praktickým odporúčaním pre konkrétneho učiteľa napríklad v Spišskej Novej Vsi.

Tak si predstavme učiteľa zo Spišskej Novej Vsi. Čo by ste mu odporučili?

To by som ho musel poznať. Systematické odporúčania môžem dávať na úrovni ministerstva školstva. Napríklad, štatisticky nám vychádza, že máme paradoxne priveľa učiteľov. Je to síce nepopulárne, ale radšej mať menej lepšie zaplatených učiteľov.

david

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

 

David Laco (25)

Vyštudoval psychológiu a biznis vo Veľkej Británií (University of Edinburgh), odkiaľ sa vrátil na svoju strednú školu, Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa v Bratislave. Tam pôsobí ako učiteľ, mentor a facilitátor neformálneho vzdelávania. Dištančne sa vzdeláva v pedagogike (University of Birmingham) a je čerstvým absolventom Individuálneho rozvojového programu pre učiteľov (IRPU), ktorý na Slovensku zastrešuje organizácia LEAF. 

 

A čo vzdelávanie učiteľov?

Odporúčam práve programy ako je IRPU. Na bežnej strednej škole v Británii má každý učiteľ svojho šéfa, napríklad vedúceho programovej komisie. A sú zvyknutí pravidelne chodiť k svojim učiteľom na hodiny, ale nie primárne preto, aby ich kontrolovali, ale aby im dávali spätnú väzbu. U nás, keď učiteľom niekto chodí na hodiny, cítia sa ohrození. Ale to je najväčšia hlúposť, pretože cez toto reálne človek rastie. Iní ľudia vidia chyby, ale vidia aj to dobré. Niekedy si učiteľ neuvedomí, že napríklad zvláda správne ľudsky napomínať žiakov a vtiahnuť ich späť do učiva. A v tom je napríklad druhý učiteľ dobrý, že pomáha tieto veci si uvedomiť.

Viete si to predstaviť na štátnych slovenských školách?

Toto je podľa mňa kľúčová vec. Učiteľ je faktor číslo jedna v kvalite vzdelávania.

Vedeli by ste odporučiť konkrétne kroky na zlepšenie vzdelávania?

To je tá veľmi nepopulárna optimalizácia. Zmenšenie počtu učiteľov a zvýšenie platov. Učitelia musia byť vysokoškolsky vzdelaní a zarábajú pritom smiešne peniaze.

Myslíte si, že je priestor v slovenskom školskom systéme na to, aby sa toto zlepšilo?

Priestor je na to, na čo si ho urobíme, je to otázka priorít. Napríklad aj na vedu a výskum dávame nepomerne menej z nášho HDP, ako by sme mali v rámci EÚ. Ale toto je komplexná problematika a ja nie som na ministerstve školstva, zatiaľ.

Chceli by ste sa tam dostať?

Momentálne razím cestu zmeny zdola. Celé bilingválne gymnázium je malým ostrovčekom pozitívnej deviácie. Snažíme sa robiť kvalitnú školu. V ročníku mám šesťdesiat ľudí, zatiaľ čo všetkých ľudí narodených v roku 1998 je nejakých päťdesiattisíc, čiže to je naozaj zrnko. Potrebujeme aj systematické riešenia. Zaujíma ma organizácia takýchto vecí, teda nevylučujem, že by som tam niekedy neskôr išiel. Ale riešenia sú komplexné, a preto je to také strieľanie do vzduchu, keď o tom hovorím. Viem základné dáta a mám na to názor, ale keby som sa zajtra stal ministrom školstva, neviem čo by som robil.

Vyštudovali ste biznis a psychológiu a učíte náboženstvo a etiku. Ako to ide dohromady?

Aj občiansku náuku. Mám aj tri semestre teológie z Edinburghu. Predmet náboženstvo a etika je koncipovaný tak, aby sa študenti naučili rozprávať o živote a aby sa prestali vnímať iba ako spolužiaci, ale vnímali sa ako ľudia. A na to potrebujú istý komunikačný priestor a zručnosti. Vzhľadom na to, ako je vystavané kurikulum, tak výučba sa začína tvorením komunity v triede s dôrazom na vzťahy, komunikáciu a identitu. Reálny prehľad o svetových náboženstvách je vo štvrtom ročníku. V komunikačných a osobnostných „úvodoch“ bola psychológia veľmi nápomocná.

Na stránke máte napísané: „Predmet náboženstvo a etika chce byť zároveň aj takzvaným „kontaktným“ predmetom a chce podporiť proces tvorby triednej komunity.“ Ako to funguje ? Aká je reakcia od vašich žiakov?

Reakcia je taká, že atmosféra na škole je iná, než na čo sú zvyknutí zo základnej školy. Študenti vravia, že prídu na našu školu a vidia rozdiel. Spôsob, akým pristupujú žiaci k sebe, aj tí starší, je iný. Aj my učitelia pristupujeme k nim inak. Je to viac o vzťahoch. Víziou našej školy je, aby sme tú bariéru alebo priepasť medzi učiteľmi a študentmi zbúrali.

Akým spôsobom toto chcete docieliť?

Máme na to konkrétne postupy. Jednak je tu tento predmet, ktorý má v sebe určitú flexibilitu. Ak sa napríklad objavia nejaké triedne témy, môžeme dopĺňať triednickú hodinu. Čiže ak sú napríklad náznaky šikany alebo má trieda problém s učiteľom, je tu priestor sa o tom rozprávať. Nie je to tak, že mám agendu na svoju dvojhodinovku, ale hľadáme, čomu sa budeme venovať. Niekedy je to s témou, inokedy nie. Okrem tohto predmetu máme aj teambuildingy. Každá trieda si každý rok prejde časom stráveným mimo priestorov školy. Pre prvákov to robíme úplne prvý deň. Nejdú do školy, ale berieme ich na tri dni do prírody.

Funguje to?

Je to veľký katalyzátor. To, čo by normálne trvalo dva, tri či štyri týždne, napríklad spoznávanie mien či vyplavenie prvých sympatií a antipatií, sa stihne ukázať v prvých dňoch. Máme veľa aktivít zameraných na dôveru a budovanie triednej komunity. Študenti sú vystavení šoku, že nesedia v lavici a nemusia sa niečo nevyhnutne učiť, ale záleží na tom, aké majú vzťahy s ľuďmi.

Necítia sa nepríjemne, že v prvé dni čelia takému šoku?

Tie aktivity sú aj celkom žartovné, takže nemali by sa tak cítiť. Avšak, ak niekto má o triede predstavu, že toto budú ľudia, o ktorých nebudem nič vedieť, ktorí nič nebudú vedieť o mne a pristupuje ku škole ako k automatu na vzdelávanie, tak na to sú iné školy. Tie však budú rýchlo nahradené. Ak niekto chodí do školy iba pre informácie, nájde ich lepšie zosumarizované na rôznych stránkach, online kurzoch. My vnímame, že úlohou školy je budovať vzťahy. Učíme sa od ľudí, ktorých máme radi a nie je to len o predmete výučby. Okrem tohto máme aj projekt tútoringu, v ktorom má každý študent svojho učiteľa. Ja mám šesť „tútorčiat“ a ďalších štyroch, piatich dobrovoľných, starších. Všetci druháci majú svojho blízkeho učiteľa alebo školského psychológa a základná otázka na stretnutia je: „Ako sa máš?“ A toto je ten priestor, kde študenti môžu riešiť, čo chcú oni. Ak chcú počuť druhý názor na problém s frajerkou, spolužiakmi, rodičmi či na film, ktorý teraz videli, ide za svojím tútorom. Robíme to už piaty rok a mnohí hovoria, že toto bola veľká zmena z hľadiska atmosféry školy. Vďaka tomu začali študenti vnímať spolužiakov aj učiteľov ako ľudí. Zmenilo sa aj naše učenie. Bežne príde učiteľ do triedy, má tam dvadsať anonymných žiakov, na ktorých chce vyliať svoje informácie. My prídeme do triedy a máme tam troch ľudí, o ktorých vieme a musíme premýšľať, ako inak podať to učivo, aby si títo žiaci niečo z hodiny odniesli.

Hovorili ste, že sa rozprávate aj o šikane. Máte ju v škole?

Teraz neviem o žiadnom prípade. Keďže sa o týchto veciach rozprávame skoro, vieme možné prípady zachytiť skôr, než sa dejú. Ale môže sa stať, že sa nejaký študent necíti dobre. Zažil som konverzáciu dvoch dievčat, kde bolo to druhé upozornené, že je naozaj otravné, ak píšu písomku a ona vyrušuje alebo sa pýta učiteľa otázky, ktoré sú zjavné. Povedala to kultivovane a druhé dievča sa ospravedlnilo a povedalo, že sa to bude snažiť napraviť, že si to čas ani neuvedomuje a ďakuje za upozornenie. To, čo by inde potenciálne vyeskalovalo do konfliktu, môže vďaka dobrej komunikácií paradoxne prehĺbiť vzťah. Ale je potrebné na to vytvoriť priestor.

Vráťme sa späť k vášmu predmetu. Nedávate zaň známky, ale žiaci sú povinní splniť zadania a napísať esej. Načo to je pre stredoškolákov dobré?

Študentovi to pomôže mať informovanejší názor na tému, ak sa o nej budeme rozprávať. Napríklad, môžeme debatovať o samote aj len tak „z fleku“ alebo sa k tomu dá prečítať najprv Kierkegaard. Toto rozširuje ich porozumenie a zároveň ich to učí takzvanému „perspective takingu“, teda pozeraniu sa na situáciu z pohľadu niekoho iného. Okrem tohto máme aj reflektívne zadania; čo sa udialo na tejto hodine a zopár otázok k téme. Eseje robíme kombinované. Musia spraviť rešerš článku či knihy a musia k tomu zaujať nejaké stanovisko. Je to akoby osobná korešpondencia. Študent napíše takúto formu zamyslenia a učiteľ mu odpovie dodatočnými otázkami a okomentuje to. Ale hlavne im to pomáha v usporadúvaní si myšlienok. V tínedžerskom období sú názory či myšlienky roztrieštené a toto študentov núti si ich štruktúrovať, čo im pomáha v diskusii.

Podmienkou predmetu je aj desať hodín dobročinnosti. Akú dobročinnosť musia študenti robiť?

Akúkoľvek.

To znamená, že môžu prevádzať staršie osoby cez priechod pre chodcov?

Ak by to zastrešovala nejaká organizácia, napríklad domov dôchodcov, tak áno. To je jedinou podmienkou. Máme organizácie, s ktorými spolupracujeme. Tam sa nám ozvú, keď potrebujú dobrovoľníkov, my to našim študentom ponúkneme. Zbierali napríklad peniaze pre Bielu pastelku alebo sprevádzali nevidiacich na behu Devín – Bratislava.

Čo je najbežnejší druh dobročinnosti?

Zbierky sú pomerne časté, ale máme rôzne obdobia. Jedno bolo také, že študenti chodili von so psami z útulku. Po čase už pre veľký záujem nebolo koho vodiť. Snažíme  sa hlavne o to, aby bola reakcia od toho, komu pomáhajú naši študenti. Napríklad, keď varia polievku pre bezdomovcov, tak s nimi nie sú v kontakte. Stále sú nápomocní, ale potenciálne si z toho až tak veľa nezoberú. Preto máme aj týždňový pobyt v treťom ročníku, volá sa to Community service, keď zoberieme študentov do dohodnutej dediny, kde napríklad natierajú ploty a vtedy je to naozaj osobné. Sú tam konkrétne babičky, ktorým nejaký tínedžer pokope záhradu, ony sú z toho nadšené a ten študent vie, že môže byť nápomocný. Ale veľa dobročinností je takých, že si to študenti sami vybavia, dokonca sme mali aj študentov, ktorí si založili občianske združenie, aby mohli robiť niečo formálne. Učíme ich cez to zodpovednosti za okolie.

 

david1

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

 

Ešte jeden citát z vašej stránky: „Na základe textov zo svetovej literatúry prakticky ilustrujeme myslenie a dôsledky tradičných „siedmich smrteľných hriechov“. Aké texty máte na mysli? Ako sú chápané hriechy v tomto prípade?

Toto je taký úvod do etiky, ktorý máme v treťom ročníku. Pracujeme so „siedmimi smrteľnými hriechmi“ a „siedmimi nebeskými cnosťami“. Pracujeme s knihou od autora menom Os Guiness, ktorý dal dokopy texty od Nietzscheho, cez svätého Františka z Assisi, až po Bertranda Russella a tematicky ich zoradil. Berieme tému, povedzme, lenivosť a pozrieme sa na to, čo o nej napísali mnísi v siedmom storočí a čo Jean-Paul Sartre v 20. storočí.

Takže v tých textoch hľadáte odkazy na jednotlivé hriechy?

Ľudia, keď písali tieto texty, tak často reálne premýšľali nad konceptmi hriechov a venovali sa tomu jednému, čiže to nie je potreba hľadať.

Ako sa s tínedžermi rozprávate o náboženstve?

Podobne ako náboženstvo, aj mladí ľudia riešia otázky ako smrť či život, takže sa najlepšie začína priamo od nich. Niekedy treba povedať, čo si myslím, inokedy ich stačí počúvať alebo im treba ponúknuť pohľad niekoho úplne iného, trebárs z Indie. Niekedy si všimnem zaujímavú situáciu v televízii a upozorním na to, že ako sa tomu venujú vo filmoch či v seriáloch. Som kresťan a myslím si, že ak má byť kresťanstvo alebo náboženstvo relevantné, tak sa musí dotýkať všetkých oblastí života a musí byť ochotné odpovedať na otázky zo všetkých oblastí života.

Viete z kresťanského hľadiska odpovedať na všetko, čo sa život pýta?

Neviem, či viem. Minimálne však viem, že by som chcel byť schopný sa otázkam neuhnúť a ustáť ich. Ale je to pokušenie, vyhýbať sa otázkam.

A vyhýbate sa otázkam?

To by museli povedať moji študenti.

Je to predmet o náboženstve. Učíte aj deti, ktoré nie sú nábožensky založené?

Samozrejme. Asi aj väčšina.

A čo ich učíte?

(Ticho) Učíme ich rozširovať si obzory. Slovo rešpekt pochádza z „re“ a „spicere“, čiže obzrieť sa na niečo znova. Myslím si, že aj človek ateista alebo agnostik môže rešpektovať iný pohľad v zmysle, že sa na to pozrie znova a že to a priori neodsudzuje. Vedieme študentov k porozumeniu rôznych svetových náboženstiev, ale môže to byť aj naopak. Napríklad kresťan, ktorý sa nikdy poriadne nezamyslel nad dôvodmi, prečo niekto neverí v Boha. Snažíme sa ukázať, prečo si niekto iný myslí niečo iné. A najlepšie, čo nám na to funguje, je vhodný priestor na diskusiu. Napríklad aj učebne, v ktorých vyučujeme tento predmet, majú do kruhu poskladané gauče a učiteľ sedí so žiakmi na jednom z nich. Je to aj symbolické. Máme tému, každý k nej pristupuje z iného pohľadu a môžeme sa o tom rozprávať na rovnakej úrovni.

A stretávate sa aj s odporom? Sú žiaci, ktorí povedia, že sa nechcú rozprávať o náboženstve?

My už fungujeme trinásť rokov, takže ľudia, ktorí sa k nám hlásia, vedia o tomto prístupe. Máme študentov, ktorí sa trochu obávajú, či to náhodou nebude vymývanie mozgov. Väčšinou je to však naopak a máme pozitívne reakcie. Sú prekvapení, že to debatovanie myslíme vážne. Chceme sa baviť aj o ich pochybnostiach, o nedôvere alebo o zlej skúsenosti s cirkvou. Ďalší citát, ktorý mám rád: „People don’t care, how much you know, until they don’t know, how much you care“, teda: Ľudí nezaujíma, koľko toho viete, až kým si nie sú istí vaším záujmom.

Učíte aj etiku? Keď som si prechádzal osnovu, väčšina bodov, súvisela s náboženstvom alebo s vierou a málokedy sa dotýkate spoločenských problémov.

Veľa sa dotýkame spoločenských problémov.

Migranti sú aktuálne veľkou spoločenskou témou. Venujete sa im?

Aj na občianskej náuke, aj na náboženstve.

Ako sa im venujete?

Keď sme riešili utečeneckú krízu, pozerali sme videá a diskutovali sme o nich

aj v rámci náboženstva. Máme však predmet, ktorý je v angličtine a volá sa Global Studies a je zameraný na aktuálne spoločenské dianie. Keď sme sa rozprávali o islame, tak padla otázka, ako je kompatibilná naša kultúra s tou ich. Jedna študentka, ktorá má moslimské pozadie, reagovala: „Tak čo, ako si myslíte, že som s vami kompatibilná?“ A to je hneď iná diskusia.

Máte v škole aj rómske deti?

Máme. Nie je ich veľa, pretože máme školné. Je nastavené tak, že bratislavská stredná trieda si to dovoliť môže, rodičia zo slabších pomerov už pomenej. Možno sú také rodiny, ktoré dajú deti na našu školu a nepôjdu v lete na dovolenku. Máme aj štipendiá pre ľudí, ktorí si našu školu dovoliť nemôžu a teraz sa v tomto posúvame. Vytvorili sme kapacity, vďaka fundraisingu aj študentskému Štipendijnému fondu, že sme schopní poskytovať štipendiá aj ľuďom, ktorí si to nemôžu dovoliť. Táto dotácia hradí naše školné, ktoré je okolo dvoch tisíc eur (2150 eur + 700 eur zápisné pozn. red.) a vieme im pomôcť aj s bývaním a fungovaním v meste. Našou víziou je, že by sme radi mali väčšiu rozmanitosť v škole.

Komu štipendiá poskytujete? Sú len pre sociálne slabších alebo aj pre Rómov?

Tento projekt je ešte iba v začiatkoch, v septembri nastupujú prví, ktorí by inak nemohli. Ale stále je to iba experimentálny režim, nemáme v tom ešte doladený systém. Táto téma nie je iba o finančnej podpore, preto sme nadviazali spoluprácu s Teach for Slovakia a EduRoma, ktorí sa venujú aj Rómom špecificky. Máme taký sen, že na našej škole budú deti aj z osady, to však nebude budúci rok, pretože si to vyžaduje systematickú dlhodobú prípravu. Popri dôraze na neformálne vzdelávanie, o ktorom som hovoril, je totiž naša škola  akademicky ťažká. Decká musia vedieť celkom slušne po anglicky a musia prejsť prijímacím konaním z matematiky a zo slovenčiny.

Vediete aj tábory. Pomohlo vám absolvovanie IRPU aj v tomto prípade?

Asi áno. Ťažko sa to vyhodnocuje. Každý tábor je iný, ja sa mením a posúvam, snáď som aj osobnostne dozrel.

Aké tábory máte na starosti?

Na škole máme občianske združenie D3, cez ktoré umožňujeme žiakom byť spolu aj mimo školy a cez leto. Teraz sme boli v Ivanke pri Dunaji, kde sme mali zapožičaný priestor Kolégia Antona Neuwirtha.

Čo ste tam robili?

Skupina študentov si určila, že si chcú zlepšiť vzťahy a porásť ako jednotlivci a vymysleli si program. Mali sme napríklad tanečný workshop, ale dôraz bol na tom, že sa učili zodpovednosti. Mali na starosti jedálny lístok, museli si nakúpiť, poupratovať. Nikto to za nich nespravil. Ale v minulosti sme robili aj rôzne tematické detské tábory.

david2

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

 

Čo na deti funguje? Ako ich zabaviť?

(ticho) Možno niekedy robíme chybu, že sa snažíme ich zabaviť. Aj na škole máme takú skúsenosť, že niekedy sú až prepodnetované. Niekedy je hodnotnejšie nechať ich objavovať to, o čo majú záujem, než im vymýšľať program. Myslím si, že pre nich je dôležitejšie, že sa majú s kým hrať, že majú vzťahy, cez ktoré môžu rásť.

Čo chýba deťom cez leto?

Ako ktorým. Niektorým chýbajú možno knižky, iným možno spoločnosť. Viem o deťoch, ktoré strávia celé dni samy doma.

Aký bol podľa vás tento rozhovor? Na škále od jedna do desať.

(smiech) Výborný, za osem.

 

A čo mám urobiť, aby bol najbližšie o jeden bod lepší?

Nemám to veľmi s čím porovnávať. Postupne som sa tu uvoľnil, čiže ste sa ku mne prepracovali ako k človeku. Ale myslíte to vážne?

Samozrejme.

Tak mne by napríklad pomohlo na začiatku spomaliť alebo si ujasniť, o čom sa budeme rozprávať. Ale boli ste super pripravený, čo som bol pozitívne prekvapený.

 

 

 

 

 

 

YoutubeChannel

Banner brozura
inkluzia banner BilGym

ml web